Jedenásť rokov po revolúcii prišla ďalšia a tentoraz sa týkala hokeja

(Matko) Nedeľa bola pre Slovensko dňom s veľkým "D". A zvlášť Bratislava sa podobala v tento horúci deň na talianske mestá, kde život ide ďalej aj hlboko v noci. Začalo sa to v piatok, keď sme postúpili do finále a Slovenskom sa rýchlosťou blesku rozniesla správa, že na nám. SNP v Bratislave bude veľkoplošná obrazovka ...

Hodžovo námestie pred prezidentským palácom je asi v dvoch tretinách cesty medzi železničnou stanicou a námestím SNP a práve na tomto mieste sa stretávala väčšina fanúšikov, ktorá sa rozhodla sledovať zápas na veľkoplošnej obrazovke. Už od 13.00 prúdili z Hlavnej stanice hlúčiky fanúšikov z celého Slovenska (S.N.Ves, Poprad, Zvolen, Trenčín, Záhorie bolo zastúpené takmer kompletne ...) a práve na Hodžovom námestí oddychovali, kúpali sa v miestnej fontáne, zdravili trúbiace autá, rozdávali okoloidúcim šampanské ... – jednoducho nálada ako sa na finále MS patrí. A potom to vypuklo.

O 15.50 zasvietila na nám. SNP prvý krát obrazovka. Najprv sa na nej objavovali tváre fanúšikov z námestia, potom sa na veľkom pódiu objavili moderátori Miňo (z Fun Rádia) a showman Jožo Pročko, ktorí prišiel oblečený v slovenských farbách – červené slipy, modré tričko a biela čiapka. Táto dvojica začala zabávať bezmála 25-tisícové publikum a keď sa na veľkoplošnej obrazovke objavila zvučka televízie Markíza oznamujúca začiatok prenosu, radosť nemala konca kraja. Fanúšikovia vyliezli na okolité reklamy, dopravné značky a stánky, len aby lepšie videli a mohlo sa začať. Úvodný veľký slovenský tlak sa stretol na námestí s veľkým ohlasom a povzbudzovanie "Slovenskooooo, Slovenskoooooo, hééééja, héééja, héééja Slovensko" nadobúdalo každou minútou väčšie obrátky. Ale potom začali padať góly. 0-1, 0-2, 0-3 ! Po každom góle bolo asi 10 sekúnd úplné ticho, ale vždy sa začalo povzbudzovať ešte viac a nakoniec to prišlo: Mohutné "góóóóóóóóóóól" a "éééééšte jeden" sa ozývalo celou Bratislavou asi 10 minút, až kým neskončila druhá tretina.
V nej sme si spoločne zaspeivali dve pesničky od "Red Hot Chilli Peppers" (hlavne "Otherside" bola pesnička pre tento zápas a vývoj príznačna ...) a posledná tretina MS sa mohla začať. A zrasu 1-4 ! Šok. Tak sa teda naši dvaja moderátori začali rozprávať s týmto 25-tisícovým davom: "Kto je najlepší? SLOVENSKO, Kto bude majster? SLOVENSKO, Kto má najlepšieho strelca? SLOVENSKO !" ... 10 minút pred koncom povedal jeden z moderátorov podujatia do mikrofónu : "Tak, a teraz nám pomôže len Pán Boh a veľa šťastia". A akoby čarovným prútikom bolo 2-4, a potom 3-4. Za každým gólom nasledovali dva ohňostroje – jeden profesionálny a druhy z fliaš od šampanského. A keď nám Reichel zatĺkol posledný klinec do rakvy, dievčatá začali plakať, ale už o pár minút spolu so záverečným klaksónom začali napriek prehre veľkolepé oslavy – pilo sa, jedlo sa, tancovalo sa ...
Potom na pódium nastúpili slovenské hudobné skupiny, Fun Radio spravilo diskotéku, všetci sa zabávali a čakalo sa na polnoc, kedy mali za nami prisť naši "zlatí strieborní chlapci". A prišli ! Síce s dvojhodinovým meškaním o pol tretej nad ránom, ale asi 10,000 divákov ich rado počkalo a začalo sa piť, jesť a tancovať znova – tentoraz s našimi "majstrami". A na záver sme si spolu s hokejistami spoločne zaspievali slovenskú hymnu, a ešte niekoľko hodín sme sa spolu zabávali ...

Potom, asi o 5.30 ráno som prišiel domov, zmyl modrú farbu z vlasov, prezliekol si dres za tričko a – začal sa pre mňa "normálny pracovný deň" ... Síce som nespal niekoľko hodín, ale stálo to za to !

CHLAPCI, ĎAKUJEME, BOLI STE SUPER !!!

---

Vizitka vicemistrů světa 2000

(17.5. xR) Také třetí den p.P. pokračujeme v hodnocení uplynulého petrohradského turnaje. Snažíme se, aby OHF nebylo jen českou záležitostí, ale aby pomohlo ještě více spojit české a slovenské fanoušky, a aby umožnilo ještě více poznat hokej sousední země. (Také mj. proto chystáme doménu slovensko.ohf.cz.) Dnes si tedy posvítíme na naše východní sousedy. Asi nejsem sám, pro kterého byla některá jména v týmu letošního vicemistra velkou neznámou. Proto jsem požádal Matka (#63) o stručnou charakteristiku jednotlivých článků slovenského národního týmu. Věřím, že vám přijde vhod.

BRANKÁRI

Pavol Rybár (1971) – "len" náhradný brankár v Znojme sa zaslúžil o perfektný vstup do šampionátu. Podľa vlastných slov v Znojme nasledujúcu sezónu už hrávať nebude.
Ján Lašák (1979) – obrovský brankársky talent na Slovensku, je draftovaný tímom Nashville Predators, bronzový medalista z MS "20" vo Winnipegu a napriek nevydarenému finálovému zápasu veľká nádej.
Miro Lipovský (1976) – v Skalici sa stal po odchode Rybára jednotkou. V tomto tíme by mal chytať aj nasledujúcu sezónu.

OBRANCOVIA

Ľubo Sekeráš (1968) – najstarší slovenský hráč na MS, opora Třinca a zadných radov Slovenska, na svojom konte má najviac štartov za Slovensko.
Ivan Droppa (1972) – tvrdý obranca ktorý hral niekoľko zápasov za Chicago Blackhawks, momentálne hrá za Kassel Huskies.
Stano Jasečko (1972) – po odchode z Košíc sa udomácnil v obrane Č.Budějovíc, nazbieral v českej lige skúsenosti a teraz ich odovzdáva v reprezentácii.
Zdeno Chára (1977) – najvyšší obranca v histórii NHL, spoľahlivý a hlavne – na svoju postavu veľmi obratný hráč.
Peter Podhradský (1979) – nádej slovenského hokeja, momentálne hráva v Slovane, vyznačuje sa tvrdou hrou pri mantineloch s ktorou by mohol o pár rokov v zámorí uspieť.
Ľubo Višňovský (1976) – napriek svojmu veku jeden z najskúsenejších reprezentantov, hráva v Slovane, počas MS prejavil o jeho služby záujem Třinec, ale vedenie nášho majstra sa jeho odchodu bráni.
Martin Štrbák (1975) – Slovanista, ktorý bol v uplynulej sezóne na hosťovaní v Litvínove, kde nazbieral cenné skúsenosti a prebojoval sa do reprezentácie.
Rado Suchý (1976) – tento rok odohral svoju prvú sezónu v NHL v drese Phoenix Coyotes, kde sa mu celkom darilo. Hrá nielen telom, ale aj rozumom.

ÚTOČNÍCI

Miro Šatan (1974) – kto ho nepozná, mal by sa dať liečiť. Miro si na svoju vizitku môže ako povolanie uviesť – "Mr.Strelec"
Ľubo Hurtaj (1975) – veľmi mu pomohla posledná sezóna v Trenčíne kde ho trénoval odborník Julo Šupler. Rýchly a šikovný hokejista s dobrým ťahom na bránku.
Rišo Kapuš (1973) – majster na vhadzovania, hráva v Slovane kde by mal zostať aj na budúcu sezónu.
Peter Bartoš (1973) – šikovný útočník z Č.Budéjovíc. Nerobí mu problémy góly strieľať ani na ne nahrávať.
Vlasto Plavucha (1968) – podobne ako Miro Šatan, perfektný strelec, ale "iba" v slovenskej lige. Napriek svojmu veku vie stále dávať góly.
Miro Hlinka (1972) – kluby síce mení častejšie ako Islanders majiteľa, ale odvádza obrovské kvantum čiernej roboty a má skúseností na rozdávanie.
Ján Pardavý (1971) – po prestupe do Vsetín výkonnostne dozrel a stáva sa z neho obávaný strelec.
Peter Pucher (1974) – na ľade ho nie je veľmi vidieť ale keď treba tak vie rozhodnúť zápas – takisto mu veľmi prospel prestup do kvalitnejšej českej súťaže – hráva za Znojmo.
Michal Hreus (1973) -  v tejto sezóne prestúpil zo Skalice do Slovana, je to odborník na vhadzovania a majster gólových prihrávok.
Ľubo Vaic (1977) – postavou malý, ale veľmi rýchly a šikovný hráč – hrou pripomína Theorena Fleuryho, hráva v nižšej zámorskej súťaži za Syracuse.
Ronald Petrovický (1977) – hráč St.John Flames, z Petrohradu musel odísť kvôli zraneniu, brat známejšieho Roba Petrovického z Tampy Bay.
Michal Handzuš (1977) – hráč St.Louis Blues, kandidát na cenu pre najlepšie brániaceho útočníka.
Ľubo Bartečko (1976) – Handzušov spoluhráč, v tejto sezóne sa konečne udomácnil v drese Blues, člen neodmysliteľného útoku Demitra-Handzuš-Bartečko. (Více o této řadě ve starším článečku od Sutera...)

Díky, Matko!!